NAČÍTAVAM

Začnite písať

MAGAZÍN RODIČOVSTVO

Jedlo naše každodenné

Redakcia
Share

Odkedy som na materskej, milujem návštevy. Oceňujem obzvlášť tie z iného sveta. Kamarátky, ktoré netušia, čo práve fičí na mamičkovských portáloch, netrápi ich pohotovosť na Kramároch a deti ešte považujú za tie malé rozkošné stvorenia v kočíkoch s ktorými nemajú nič, ale že naozaj nič spoločné.

Kamarátka na návšteve a konflikt s kašou

Preto dnes nadšene vyzerám Mariku, moja blízku dobrovoľnícku dušu. Ona totiž okrem normálnej rutiny v banke stíha pracovať v charite, podporovať osobne a finančne rôzne spolky, organizácie. Lieta hore, dole a tie bežné témy nás obyčajných žien, ako móda, chlapi či klebety sa do jej sveta jednoducho nezmestia.

Posadím ju do kresla a odbehnem po poriadny hrniec čaju. Rada počúvam jej zážitky a dojmy zo sveta. Ukazuje mi obrázky z misie z Afriky, kde sa chystá o necelý mesiac. Pri tom behám za malým s jogurtom v ruke, v márnej snahe dostať do neho aspoň pár lyžičiek. Moje úsilie skončí neslávne. Peťko s nečakanou presnosťou buchne po miske a tá biela zdravá dobrota je všade okolo.

Samozrejme, ako na potvoru, aj Marikine šaty schytali poriadnu porciu. Nešťastne pokrúti hlavou a vynesie krutý rozsudok:
„Takto zaobchádzať s jedlom je hriech.“

Rozhodne nepatrím medzi pokojné nátury a tak bezohľadne vyšteknem:
„Ďakujem za pomoc, to som fakt netušila!“
No ona, akoby úplne stratila zmysel pre mieru. Klikne fotku nadšeného černoška nad miskou podivnej kaše.

„Pozri, ako sú niektoré deti vďačné za každý kúsok jedla.“

Ťažko vzdychnem a zaryto mlčím. Vidím, že každá obhajoba je zbytočná. Malý reve a pritom ako dôkaz môjho totálneho výchovného zlyhania drobí piškóty po stole. Marika radšej rýchlo dopije čaj a odchádza.

Prečítajte si aj zamyslenie o tom, ako čeliť strachu o dieťa

Privilégium byť sýty

A ja sa znovu a znovu trápim v márnej snahe ako-tak nasýtiť svojho potomka. V hlave mi pritom straší tá vysmiata černoška spolu s trápnymi poučkami, že stačí trochu disciplíny a dieťa papá podľa hodiniek. No ja nie som mama značky úžasná. Jediné, čo viem je, že ak nič do neho nedostanem bude nervózny, nezaspí a tisíc iných vecí, ktoré nie som ochotná znášať.

Nakoniec to vzdám a pomaly sa pokúšam zmieriť s myšlienkou, že on misku hnusnej kaše nikdy nebude považovať za niečo nádherné a úžasné. Z prostého dôvodu. Jednoducho, narodený na správnom mieste, nevie, čo je naozajstný hlad.

Ale kto mi naočkoval do hlavy tú zvláštnu zmes výčitky a hanby, že práve moje dieťa sa má tak dobre?! Prečo to nedokážem vnímať ako dar, ktorý mi bol dopriaty?! Veď môj syn snáď nebude horším človekom, len preto, že sa môže dosýta najesť?!

Áno, iste, stále platí: Kto nezažije, nepochopí. Ale čo, keď práve dostatok všetkého dá našim deťom silu a istotu, že predsa byť najedený a mať strechu nad hlavou nie je privilégium, ale samozrejmosť, ktorá by mala byť dostupná pre všetkých? Možno vďaka spokojnému detstvu dokážu vyriešiť problémy, s ktorými si my nevieme dať rady.

Nie všetky sme schopné pracovať v krízových centrách a pomáhať, kde treba. Ale aj tak môžeme urobiť svet lepším miestom. Ak sa budeme úprimne tešiť z toho, čo máme. Tu a teraz. Bez zbytočných výčitiek svedomia dáme kúsok radosti aj ľudom okolo. A to nie je málo. Veď je strašne fajn stretnúť spokojného človeka a obzvlášť vytešenú mamičku. No nie?!

Katarína Gregorová

Foto: pixabay.com

Tagy
Redakcia
Redakcia

Sme mamy ako ty a podporujeme sa navzájom vo všetkom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Sme inšpiratívny MAGAZÍN a zároveň KOMUNITA akčných mám. Pridaj sa k nám aj ty!

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *