NAČÍTAVAM

Začnite písať

INŠPIRÁCIE MAGAZÍN ODPORÚČAME PÔROD

Môj pôrod v Ružinove – pozitívna skúsenosť

Redakcia
Share

Čím bližšie je termín pôrodu, tým intenzívnejšie hľadá každá budúca mamička odpovede na množstvo nezodpovedaných otázok. Najhoršie, čo môže byť, je počúvať strašidelné príbehy kamarátok a známych, ktoré sa predbiehajú v tom, ktorá viac trpela. Dokonca aj internet je plný desivých zážitkov a negatívnych skúseností.

Pokiaľ by to ale niektorej z vás malo pomôcť pri rozhodovaní, pridávam svoju skúsenosť s pôrodom v Ružinove, ktorá je v tomto prípade, naopak, pozitívna.

Niekto sa bojí včiel, iný má zas neskutočný strach z pavúkov alebo hadov, z výšok, uzavretých priestorov… dokonca mám kamošku, ktorá sa bojí labutí! Ako sa hovorí, „Každý si tlačíme svoju káričku“.

Mojou nočnou morou bol pôrod. A to nielen od kedy som otehotnela, ale od vtedy, ako som zistila, že príbeh s bocianom je len storka našich rodičov, aby nám nemuseli v ranom veku servírovať podrobnosti o sexe.

Patrím k tej skupinke ľudí, ktorí majú veľmi nízky prah fyzickej bolesti a k tomu ako bonus panický strach z ihiel a z krvi. Keď sa ešte k tomu pridajú všetky tie informácie o slovenskom pôrodníctve, prístupe personálu v nemocniciach, porušovaní práv žien a množstvo hororových príbehov z pôrodnej sály, je úplne normálne, že pomyslenie na pôrod vo mne vyvolávalo predinfarktové stavy.

…pôrod v zahraničí?

Na samotný pôrod som sa snažila počas tehotenstva nemyslieť. Nerobila mi totiž dobre predstava, ako ležím na stole s poviazanými nohami, odpredu do mňa hľadí banda erazmákov z Brazílie a do toho na mňa kričí pôrodná asistentka vytláčajúca mi dieťa z brucha.

Áno, áno, už som mala čo-to naštudované a načítané. Akokoľvek som nechcela, nejako sa to ku mne vždy dostalo. Pôvodný plán bol teda priviesť dieťa na svet u našich západných susedov.

Rozhodla som sa však obehať si aj slovenské pôrodnice. Prvá bola Ružinovská. A vlastne aj posledná. Nemocničné prostredie, biele plášte a kopa vercajgu ako ihly, obväzy a všelijaké fľaštičky ma desila. Nakoniec som v záujem zachovania psychického zdravia so sebou uzavrela dohodu – porodím v Ružinove, tam to už poznám. Ako prvorodička budem síce rodiť v neľudských podmienkach dlhšie, ale zvládnem to a bodka.

…keď prišiel deň „D“

Keď som už mala pravidelné kontrakcie, sadli sme do auta a išli do Ružinova. Hneď po príchode do pôrodnice sa ma s úsmevom od ucha k uchu ujala pôrodná asistentka Miška. Veľmi zlatá baba, ochotná mi dookola všetko vysvetľovať, na čo som sa pýtala…

foto: pixabay.com

Ja by som na seba už po tretej rovnakej otázke nemala nervy. Ona to však zvládala úplne super. Všetko som mnou vždy vopred a dopodrobna prebrala, takže som vždy vedela, čo sa bude diať a ako to bude prebiehať.

Samotná prvá fáza pôrodu trvala u mňa ako prvorodičky dlhšie, takže to bola dosť nuda. Pri rozdýchavaní kontrakcií však na to nie je čas myslieť. Čokoľvek som potrebovala, mala som tam svoju pôrodnú asistentku, ktorá tam bola len pre mňa. Doteraz som ešte prekvapená, ako dokáže byť niekto pri tak náročnom povolaní, plnom nepredvídateľných udalostí, pozitívne naladený celú 12-
hodinovú šichtu.

Prečítajte si aj ďalší príbeh od Martiny Pinkovej: Je len na tebe, či budeš matkou, a či vôbec!

Hneď, ako bola pripravená pôrodná sála, pustili za mnou aj partnera, takže už to až taká nuda nebola. Mohli sme sa tam prechádzať po chodbe, cvičiť na fitlopte, dať si sprchu, alebo len tak ležať na sále a čakať. To čakanie je naozaj nekonečné. Ale s atmosférou na oddelení, aká bola počas môjho pôrodu, to bolo aspoň príjemné čakanie.

O siedmej sa menia smeny, a popravde, trošku som sa obávala, akú pôrodnú asistentku dostanem. Stále som čakala niektorú z tých hororových príbehov. Prišla Betka. Ďalšia vysmiata mladá baba s neuveriteľne ľudským prístupom, záujmom a ochotou. S ňou sme to už dotiahli do úspešného
konca.

… finále

Kedy a ako tlačiť či netlačiť som už vedela z predpôrodnej prípravy, no s Betkou sme si to pre istotu ešte pripomenuli, aby nás pri premiére nič neprekvapilo. Krpatý vyšiel von tak rýchlo, že som sa ani nestihla spamätať. Žiadne tlačenie či nebodaj skákanie na brucho, žiaden nátlak, že kedy mám tlačiť a kedy nie… Dokonca som aj ja sama zabudla kričať od bolesti (teda takto som si to napozerala vo filmoch).

Krpec má teraz dva mesiace, a ja som ešte stále, v dobrom slova zmysle, mimo z toho, ako to celé prebiehalo, a ako sa správa personál ku rodičkám. Naozaj som nesmierne rada, že túto prácu robia ľudia s veľmi profesionálnym a navyše ľudským a empatickým prístupom. To je totiž to, čo mne pomohlo odniesť si z pôrodnice okrem syna aj jeden úžasne pozitívny zážitok z pôrodu.

Pôrod bolí. A ešte ako! Ale o tom predsa všetci vieme. No už teraz viem, kde budem rodiť ďalšie bábo a naozaj sa na to celkom teším.

Martina Pinková

Tagy
Redakcia
Redakcia

Sme mamy ako ty a podporujeme sa navzájom vo všetkom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Sme inšpiratívny MAGAZÍN a zároveň KOMUNITA akčných mám. Pridaj sa k nám aj ty!

  • 1

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *