NAČÍTAVAM

Začnite písať

NÁHĽAD

Skutočný príbeh: Pôrod, aký som si nepredstavovala

Redakcia
Share

Nalejme si čistého vína až pohár vody. Keby sa ma dnes niekto spýtal, či by som chcela, aby bolo moje dieťa “normálne”, odpoviem NIE. Som na Jurkovej strane.

Myslím si, že ak nie je v očiach spoločnosti v poriadku, nemusím jej dať za pravdu. Je v pohode, taký aký je. A on to potrebuje vedieť, počuť aj cítiť. Myslím si, že len spoločnosť nedokáže s inakosťou pracovať, ba dokonca ju ani prijať. Ani ja som kedysi nebola iná. Ale určite by som na tom celom zmenila náš začiatok a to je pôrod.

Rodila som v novembri roku 2011. Jasne, mám byť šťastná, že je moje bábätko na svete, je zdravé a obaja sme nažive. Ale povedzme si, toto by malo byť prirodzené. Tak, ako by mal byť prirodzený aj pôrod a rešpektovanie hraníc, ktoré prvorodička má.

Mám rada hranice. Vymedzujú mi môj osobný priestor na čokoľvek. Proste toto je moje a
nedám ti to, ďalej ťa nepustím, alebo pustím, ale za určitých podmienok, takto to cítim, takto to chcem. Basta! Bolo veľkou chybou, že som vtedy tie hranice nemala.

Slepo som dôverovala všetkému, čo s nami, so mnou a s Jurkom robili. A stále je vo mne veľa nezodpovedaných otázok, na ktoré sa už odpoveď nedozviem.

Osem rokov po pôrode

Je to už osem rokov po pôrode a u mňa je to stále veľmi silné a veľmi zraňujúce. Jurko sa
narodil o 3:45 ráno s váhou 3450 gramov. Tehotenstvo som mala krásne. Pribrala som
zhruba 11 kilogramov, veď som bola až do pôrodu veľmi akčná žena a to si držím aj po ňom.

Na prehliadkach som nevtieravo vložila do rúk sestričiek aj pôrodníka pôrodný plán. Cítila
som sa previnilo. Chcela som rodiť prirodzene, nič mi v tom nebránilo a nakoniec sa to aj podarilo. Napriek tomu, že som vyvolávačku nechcela, mi nanútili akýsi čípok. Napriek tomu, že som nechcela rodiť ležiaca na koze s priviazanými nohami, som takto rodila a nedokázala správne tlačiť.

Napriek tomu, že v mnohých krajinách je skákanie po bruchu zakázaným úkonom, mi
sestrička po bruchu skákala, pretože pôrodník dal pokyn “Pomôžte mamičke!”.

Prečítajte si aj skúsenosť mamičky z pôrodu v Ružinove

Jurko sa narodil so zlomenou pravou kľúčnou kosťou, pridusený do modra až fialova a
jemne pripučený na pravej strane hlavičky. Keď som k nemu natiahla ruky, po tom, čo na
mne sestrička doskákala, všetci, čo stáli nad nami zhýkli, a bez slova odniesli Juraja kdesi
dozadu a videla som ho až pár hodín po pôrode.

Trápenie po pôrode

Po zašití tam dolu ma nechali na lehátku až do rána. V nejakej miestnosti, kde mi prišla robiť spoločnosť upratovačka, ma upratali až po tom, čo sa vymenili smeny. Driemajúca, nahá a bez pohnutia som tam ležala skoro 3 hodiny. Zadok sa mi doslova pripiekol o koženku na ležadle.

Preležanú, suchú a začerveňanú pokožku som si liečila ešte 2 týždne po pôrode.
Celý pobyt v nemocnici Juraj strávil pod lampou, kvôli veľmi silnej žltačke a na kŕmenie mi ho nosili s grckou od umelého mlieka. Argument, že plakal, tak bol asi hladný, tak ho nakŕmili, u mňa neprešiel.

Asi je zo mňa ešte doteraz cítiť hnev. Ten hnev som si vtedy vyliala na personál nemocnice. Mal byť so mnou, neplakal by. Kedysi som si aj pôrod vyčítala a hľadala v ňom základný kameň Jurajovej inakosti. Ale už nepátram. Načo. Milujem náš život.

Milujem akým nádherným a hodnotným môj život je. Práve vďaka nemu.

Juraj má diagnostikovaný autizmus, je neverbálny a navštevuje špeciálnu školu. Náš život je v mnohých aspektoch iný. Neoslavujem, lebo ôsme narodeniny. Oslavujem každý jeden deň, každú jednu hodinu, minútu. Každý jeden úsmev a pohľad môjho syna do mojich očí. Každé jedno spontánne slovo aj dotyk. Lebo to nás spája. Už nie je jeho svet a môj. Už je to len náš svet. Ale bol by krajší, keby sme sa k sebe správali ľudsky a s rešpektom. A áno, už pri zrode nového života.

Predstavenie autorky článku:

Mgr. art. Lucia Pidová
Vyštudovaná dizajnérka a grafička, aktuálne marketérka v spoločnosti s profesionálnou
stavebnou chémiou, ale aj manželka a hrdá auti-matka. V marketingu videla príležitosť ako
byť viac s ľuďmi a menej za obrazovkou počítača, čo sa aj naplnilo. Má rada rodinnú firemnú kultúru a vyžíva sa v situáciách, kedy môže improvizovať.
Okrem iného bloguje o živote s autizmom, varí bez cukru, lepku a laktózy, cvičí jogu a kedysi profesionálne tancovala. Tanec a pohyb ju sprevádza celý život, preto radšej koná, ako hovorí. Jej myšlienky zachytíte v spleti sociálnych sietí pod #julu #autizmusakoterapia, alebo aj na práve pripravovanom webe www.julu.sk

Tagy
Redakcia
Redakcia

Sme mamy ako ty a podporujeme sa navzájom vo všetkom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Sme inšpiratívny MAGAZÍN a zároveň KOMUNITA akčných mám. Pridaj sa k nám aj ty!

  • 1
Predchádzajúci článok

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *